Nekompromisná kritika knihy Jozefa Kariku "Strach"

Autor: Miriam Studeničová | 10.8.2020 o 15:53 | Karma článku: 2,74 | Prečítané:  403x

   Človek si myslí, že už videl a čítal toľko negatívneho, že ho nič neprekvapí. Ale opak je pravdou, pretože hranice sa ustavične posúvajú. A posúvajú sa až do najdivokejších absurdností.

   Až k úplne otvorenému priznaniu k službe negatívnemu, čiernemu, temnému a satanskému princípu tak, ako to urobil slovenský spisovateľ Jozef Karika vo svojej knihe „Strach“. V jej závere totiž otvorene hovorí o svojej službe tomuto princípu. A to prostredníctvom šírenia strachu a úzkosti formou písaného slova.

   Ja osobne som mala možnosť oboznámiť sa s tromi jeho knihami, ktoré jeho životnému krédu plne zodpovedajú. A je smutné a zároveň hrozné, že takýto druh literatúry sa dobre predáva a pán Karika patrí k veľmi úspešným a oceňovaným slovenským spisovateľom. Je to však žalostný úspech, o ktorom sa hovorí už v ľudových rozprávkach v tom zmysle, že diabol, alebo inak povedané, temný princíp, prichádza k človeku a hovorí: „Upíš mi svoju dušu a ja ti dám všetko, čo budeš chcieť. Peniaze, úspech, slávu, alebo popularitu“.

   Ale vráťme sa späť ku knihe „Strach“. Je to príbeh o záhadnej, neznámej temnej sile, unášajúcej deti. Hlavný hrdina spolu so svojimi priateľmi z detstva po celý čas bojujú proti tejto sile. Snažia sa jej vzdorovať a nejako sa s jej existenciu vysporiadať. Avšak v závere knihy, doslova na posledných zopár stránkach, dochádza k dramatickému zvratu a hlavný hrdina  sa pridáva na stranu zla  a začína mu slúžiť.
 
   No a práve v úplnom závere sa nachádza priznanie autora, ktorý sa do značnej miery stotožňuje s hlavnou postavou, k jeho príklonu k negatívnemu princípu šírenia strachu a úzkosti, ako k svojmu životnému krédu. Celkom konkrétne o tom píše približne takto: „Ak chcete vniknúť do hĺbky osobnosti človeka, musíte ho vydesiť. Keď sa vám to podarí, je človek pred vami odhalený až na dreň. Naplnený strachom a zdesením je donútený vnútorne sa zaoberať tým, čo ho vydesilo. Avšak prostredníctvom svojich intenzívnych myšlienok strachu nadväzuje kontakt s úrovňou temnoty, odkiaľ strach pochádza. Tým pozýva temnotu a zlo k sebe samému, do svojho vnútra. A ono príde, vnútorne sa ho zmocní, začne ho ovládať a začne ho smerovať k zničeniu a deštrukcii, pretože práve zničenie a deštrukcia sú konečným cieľom zla.“

   A autor, do veľkej miery sa stotožňujúci s hlavnou postavou ďalej píše: „Vtedy som pochopil, čo je mojim poslaním. Je ním šíriť strach a úzkosť, čo sa dá aj prostredníctvom slova. A ja som dobrý v písaní. Dokážem písať pútavo a dokážem to aj predať a rozšíriť“.

   Toto sú záverečné slová autora knihy „Strach“, ktoré ma v negatívnom slova zmysle doslova fascinovali, pretože ja osobne som prečítala už veľa kníh, ale ako som už v úvode naznačila, takéto otvorené priznanie k službe satanistickým a  nízkym silám zla som doteraz ešte nečítala.

   Mnohí budú ale určite namietať, že som nič nepochopila. Že je to všetko iba vymyslené, a že to nemožno brať doslovne. Že je to len spisovateľská fantázia, fikcia a fabulácia.

   Milí čitatelia, nie je to vôbec tak, pretože spisovatelia si svoje príbehy vymýšľajú len čiastočne. Oni ich predovšetkým prijímajú! To znamená, že podľa toho, akí oni sami vnútorne sú a kam sú hodnotovo orientovaní, podľa toho nachádzajú na základe zákona rovnorodosti  rovnorodé spojenie s príslušnými, jemnejšími  úrovňami nášho univerza. A vo svojej tvorivej inšpirácii potom čerpajú z týchto úrovní. To, čo tam videli, vytušili a zachytili potom zhmotňujú do našej reality prostredníctvom písaného slova.

   Treba totiž vedieť, že okrem materiálnej a fyzickej reality, v ktorej sa nachádzame momentálne, existujú aj reality, alebo úrovne jemnejšieho charakteru. Ide o úrovne jemnej hmotnosti, a tieto jemnohmotné úrovne sú jemnosťou svojej substancie rovnorodé našej duši. A preto po fyzickej smrti odchádza naša duša do týchto úrovní. Ak sme verili v dobro a v pozitívne hodnoty, a podľa toho sme sa aj správali, odchádza naša duša do svetlých úrovní. Ak sme ale preferovali zlo a negatívne hodnoty, a podľa toho sme sa správali, odchádza naša duša do temných úrovní, plných hrôzy a desu.

   Existujú však citliví a vnímavý ľudia, žijúci vo fyzických telách, ktorí sú schopní naladiť sa na tieto úrovne a čerpať z nich inšpiráciu pre svoju tvorbu, ako je to napríklad u umelcov. Hudobník svoju hudbu nevymýšľa, ale prijíma! Básnik svoje básne nevymýšľa, ale prijíma! A ani spisovateľ, alebo filmový scenárista svoj príbeh nevymýšľa, ale prijíma! A prijíma z tej jemnej úrovne, na ktorú sa je schopný naladiť na základe morálnych kvalít svojej osobnosti. Buď sa teda napája na úrovne svetlé, alebo temné, a prostredníctvom svojich diel potom pozemsky zhmotňuje to, čo tam vidí. Tým pádom prináša na zem buď svetlo, alebo temno. Buď našu zem presvetľuje a povznáša, alebo ju špiní a ženie do náručia temnoty. Takto to funguje a pán Karika to v závere svojej knihy čiastočne vystihol.

   To ale znamená, že ani on svoj príbeh nevymyslel, i keď možno on sám sa domnieva že áno, ale prijal ho vo vnútornom obraze. Žiaľ, v jeho prípade, ako i v prípade väčšiny súčasných spisovateľov, je čerpané z úrovní nízkych a temných, pretože súčasná literatúra je plná nezriadeného sexu a telesnosti, vulgarizmov, násilia, surovosti a mnohých iných podobných vecí. Mnohí zo spisovateľov slúžia negatívnemu princípu bez toho, že by si to uvedomovali, ako i bez toho, že by si uvedomovali deštruktívny dosah svojich diel na osobnosť, vedomie a dušu čitateľov. Ich práca je prácou pre sily zla, hoci práca každého spisovateľa by mala byť v skutočnosti iba prácou pre sily svetla a dobra. Je to smutné a tragické premrhávanie vlastného talentu, za čo každý, kto takýmto spôsobom jedná, ponesie nevyhnutne zodpovedajúce negatívne dôsledky. Lebo čo kto seje, to napokon musí zožať!

   Preto je potrebné siať do duší i do vedomia čitateľov nie strach, úzkosť, a tým pádom temno a z toho profitovať. Ale naopak, je potrebné siať radosť, vieru v dobro a v jeho víťazstvo. Len ten  kto takto činí, zhodnocuje svoj talent pravým spôsobom. Avšak pre toho, kto činí opačne, sa  napokon stane jeho talent prekliatím.

   Ak sa ešte vrátime ku knihe pána Kariku „Strach“, v každom normálnom človeku, ktorý ju číta, prevláda podvedomé očakávanie, že dobro nakoniec zvíťazí. Toto očakávanie pozitívneho konca vládne až do posledných stránok knihy, aby sa nakoniec všetko prudko obrátilo a zvíťazilo zlo.

   Nech už však spisovatelia píšu o čomkoľvek, vo väčšine prípadov v ich príbehoch nakoniec predsa len zvíťazí dobro, pretože človek nesie princíp dobra skrytý hlboko vo svojej najvnútornejšej podstate. A preto v hĺbke duše verí v jeho víťazstvo.

   U pána Kariku však víťazí zlo! Víťazí služba zlu a do duše čitateľa, ktorý dočíta jeho knihu je zasiaty osteň obavy a strachu. A zároveň je tým v duši človeka spochybnený svetlý princíp viery vo víťazstvo dobra. V tomto sa skrýva to čierne, temné a satanistické. A okrem toho sa v knihe pomerne často vyskytujú veľmi hrubé a vulgárne slová, čo je len opäť svedectvom o veľmi nízkom charaktere jemných úrovní, na ktoré sa autor vo svojej inšpirácii napája.

   Aké z tohto všetkého plynie záverečné poučenie?

   Všetci čitatelia, ale aj konzumenti iných druhov umenia, by mali oveľa prísnejšie dbať na to, čo vpúšťajú do svojho vnútra a čomu otvárajú brány svojej duše. Ak to totiž bude strašidelné, hororové, negatívne a nízke, bude to v ich vnútri vytvárať pôdu temna, schopnú nadviazať rovnorodé spojenie s temným princípom, ktorý potom môže do človeka skutočne vstúpiť a urobiť z neho temnu slúžiaci stroj. A toto nie je žiadna fikcia, ale realita!

   Na zemi je zámerne rozsiatych preto toľko temných a nízkych podnetov, aby na ne ľudia ustavične narážali, aby boli s nimi konfrontovaní a vo svojej nevedomosti ich dôverčivo prijímali do svojho vnútra. A tým aby k sebe priťahovali temno, ktoré ich postupne a nebadane začne ovládať, a nakoniec ich stiahne do záhuby a zničí.

   Ale tento princíp platí aj v opačnom smere! To znamená, že ak začneme do svojho vnútra oveľa vedomejšie prijímať predovšetkým veci krásne, dobré a ušľachtilé, bude to v nás vytvárať pôdu svetla a dobra, schopnú nadviazať na základe svojej rovnorodosti spojenie s princípom najvyššieho Dobra. A ten môže potom do človeka skutočne vstúpiť a urobiť z neho žiarivú bytosť, radostne smerujúcu k Svetlu Božiemu. Ani to nie je fikcia, ale realita, a záleží iba na nás, ku ktorej z týchto dvoch kľúčových a protichodných realít sa vnútorne prikloníme.

   PS. Najhroznejšie pre spisovateľa, ako pre ľudskú dušu je, že keď odíde na druhý svet a tam napokon spozná, čo svojimi dielami vlastne činil, a začne toho ľutovať, musí naďalej zotrvávať v nízkych úrovniach druhého sveta. Tam musí stále trpieť, i keď už medzičasom dospel k lepšiemu poznaniu. A hoci by už mohol stúpať duchovne nahor, jeho vlastné knihy, negatívne stále pôsobiace na zemi, ho budú ako na reťazi stále držať v nízkych úrovniach jemnejšej hmotnosti. A to až dovtedy, kým sa zo zhubného vplyvu jeho príbehov nevymania na zemi všetci ľudia a nikto ich už nebude čítať. Dovtedy budú títo jedinci, čiže spisovatelia, ktorí duševne škodili iným, ako reťazou prikovaní v nízkych úrovniach jemnohmotnosti, plných utrpenia, hrôzy a desu, s ktorými sa vo svojich knihách tak naivne zahrávali.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Minúta po minúte: Slovensko má nový rekord, pribudlo najviac prípadov od začiatku pandémie

Na Slovensku sa už celkovo nakazilo viac ako šesťtisíc ľudí.

Píše Luboš Palata

Ako sa Babišovo Česko premoruje

Do krajiny sa vrátil chaos jarného začiatku epidémie.


Už ste čítali?